Pred súčasnou medicínou stojí úloha verifikovať a objektivizovať predovšetkým dva fenomény, bioterapiu a biodiagnostikovanie, a to celkom bežnými vznikajúcimi a v niektorých prípadoch modernými medicínskymi prostriedkami. Ako bioterapia tak biodiagnostikovanie sú dve celkom neagresívne metódy, ktoré je možné postupne v spolupráci so súčasnou medicínou uvádzať do praxe. Už samotný poznatok, že ľudský organizmus je generátorom širokej škály známych energetických polí, z ktorých mnohé sú celkom bežne používané v rámci fyziatrie, nás núti k zamysleniu. Avšak sú tu dva významné rozdiely: 1. energetické formy generované ľudským organizmom sú inej intenzity a inej kvality, než umelo generované energetické polia, používané pri fyziatrii; 2. ľudský organizmus ponúka druhému organizmu naraz širokú škálu energetických foriem, zatiaľ čo pri fyziatrii väčšinou pôsobíme izolovane jednotlivými druhmi energetických foriem.

Vo vedeckých laboratóriách sa väčšinou pracuje s modelmi. Tu sa naopak ponúka prebudovať doterajšie modely podľa osvedčených skúseností, získaných pri procese bioterapie. Naviac bioterapia nás núti hlbšie premýšľať o energetickej distribúcii v organizme a o možnosti túto energetickú distribúciu pozitívne ovplyvňovať a viesť k optimalizácii. Ak jednotlivec distančne rukou vycíti a lokalizuje, kde sa nachádza anomália, tj. patológia organizmu, potom z toho vyplýva, že patológia organizmu sa prejavuje celkom objektívne zmenou fyzikálnych parametrov v okolí organizmu a že pred nami stojí úloha tieto zmeny, prístrojovo doteraz nedetekovateľné, začať postupne detekovať a tak spresňovať a urýchľovať súčasný diagnostický proces. Tím budeme mať tiež zodpovedanú otázku, prečo biodiagnostik môže zasiahnuť profylakticky. Dokiaľ sa k diagnostikovaniu používali len EKG, príliš sa profylakticky nezasahovalo; akonáhle sa začalo merať subtílne magnetické pole v okolí organizmu - srdca, profylaktických zásahov značne pribudlo.