Klasická psychiatria akékoľvek vybočenie z normy väčšinou kvalifikuje ako patológiu. Celú radu psychotronických fenoménov, biotelegnózy, biokomunikáciu, redukuje na rôzne formy halucinácií. Jasnovidnosť zahrnie do zrakových halucinácií, jasnopočutie do sluchových halucinácií apod. Mechanizmy u sluchových halucinácií sú totožné s mechanizmami prejavov jasnopočutia, mechanizmy jasnovidnosti s mechanizmami zrakových halucinácií, napriek tomu však medzi halucináciami a biotelegnózou sú kvalitatívne rozdiely, ktoré súčasná psychiatria nevymedzuje. Bežné halucinácie sú prejavom patologického stavu, zatiaľ čo jasnovidnosť a jasnopočutie odrážajú objektívnu realitu vonkajšieho sveta.

Posledné experimenty, usilujúce o registráciu sluchových halucinácií pomocou magnetofónových záznamov alebo o registráciu zrakových halucinácií, nás privádzajú k poznaniu, že halucinačné procesy sú doprevádzané určitým energetickým substrátom odrážajúcim halucinujúce predstavy, teda že sú objektívne existujúcou realitou. To vedie k záveru, že doterajšie definície halucinácií nie sú celkom presné, ak sa tvrdí, že sa jedná o nereálne bludy, reálne iba pre halucinujúceho. Ak budeme vychádzať s tohto poznatku, potom musíme prehodnotiť v tomto smere nielen doterajšiu diagnostickú prax, ale predovšetkým terapiu. Práve tak mnohé poznatky, získané pri psychotronických fenoménoch o nevedomí, môžu slúžiť súčasnej psychiatrickej praxi. Na druhej strane sme si vedomí, že celá rada patologických prejavov býva ich nositeľmi nekriticky stotožňovaná s psychotronickými fenoménmi.