"I keď sa jasnovidec občas zúčastňoval rozhovoru, podľa jeho zvlhnutých vlasov sme vedeli, že je myšlienkami niekde ďaleko. Kedykoľvek na niečo myslí, vlasy mu zvlhnú a on sa v nich začne hrabať rukou. V tej chvíli veľmi pripomína roztržitého profesora". Tak svoje stretnutie s najslávnejším jasnovidcom opisuje reportér západonemeckého časopisu Bunte Illustrierte.

Gérard Croisset nechce svoje schopnosti dokazovať. Pomáha ľuďom, pomáha rodičom hľadať stratené deti, pomáha polícii. Pri "práci" používa magnetofón, ktorý nazval svojou sekretárkou. Napojil ho na telefón, pretože na otázky, ktoré mu prichádzajú z rôznych končín sveta, odpovedá hlavne telefonicky.

Croisset dokázal, že môže uhádnuť také udalosti, ktoré sa môžu stať. Akýsi Nemec ho raz požiadal , aby mu povedal, v akom poradí do cieľa dobehnú dostihové kone. Croisset mu vyhovel s podmienkou, že predpoveď nevyužije k získaniu materiálneho zisku. Kone dobehli v poradí, ktoré predvídal. Pomoc však odmietne, keď ho napríklad zavolá dáma a spýta sa, kto jej zo šnúry ukradol prádlo, alebo kde sa jej stratila mačka. "Také veci ma nezaujímajú" - odpovie obvykle.

"Keď som bol malý, zostal som bez rodičov. Prichýlila ma jedna rodina, u ktorej som bol "piatym kolesom u voza". Nikdy nikto nechápal chlapca, ktorý občas videl, čo druhí nemohli. Všetci ma pokladali za blázna" - spomína slávny jasnovidec. Ale ani on ľudí nechápal. Ako on, malý chlapec, mohol vedieť, že môže vidieť viac než ostatní?

Iba jeho babička cítila, že malý Gérard má vlastnosti, ktoré iným chýbajú. Keď bol u nej, veľké bolesti, ktoré ju trápili, prestali. Často ho zvala, aby si k nej sadol. Ostatní to pokladali za hlúposť.

Keď mu bolo šesť rokov, uhádol v triede, na ktorom mieste si vonku na schodoch zlomila nohu jedna zo žiačok vyššej triedy. Keď mu bolo osem, kamarát ho zhodil z mosta do vody. Spadol do kanála. Len tak tak sa ho podarilo zachrániť. Lekári o jeho život museli bojovať.

Gérard Croisset sa venoval obchodu, hoci o toto povolanie nemal veľký záujem. Keď mu bolo dvadsaťpäť, zbankrotoval. Ktovie, ako by to skončilo, keby ho vtedy priateľ nepozval na večeru. Pri stole totiž Croisset naraz podrobne rozprával o dopravnom nešťastí, ku ktorému práve došlo. Na druhý deň mu zdesený hostiteľ volal: "Veď ty si mi včera rozprával o nešťastí, o ktorom si ešte nemohol vedieť. To je neuveriteľné..." - a potom vyskočil zo stoličky: "Gérard! Veď ty si jasnovidec!" Toho dňa Croisset pochopil, aké má vlastnosti. Vtedy nastal v jeho živote obrat.

Croisset vidí, kde sa stane nešťastie. Ľudia mu však často neveria. Dokáže predovšetkým nájsť mŕtvych. Keď sa mu pred očami začnú mihať obrazy, vie, že ide o mŕtvych...

Je samozrejmé, že taký talent neunikol pozornosti odborníkov, ktorí s ním urobili mnoho experimentov. Chceli napríklad zistiť, do akej miery Croisset môže uhádnuť, čo sa má stať. Mal napríklad opísať osobu, ktorá bude pri večeri sedieť pri stole na istom mieste. Mená pozvaných pred ním zatajili a tesne pred večerou určili, kto si kam sadne.

Potom začal experiment. Pozvali i Croisseta, ale iba ako pozorovateľa. Jeho "predpoveď", ktorú napísal pred tromi týždňami, bola v obálke zapečatenej notárom. Na kúsku papiera bola okrem opisu osoby poznámka: " Dáma sa ráno pred pokusom babrala zo žltou sviečkou. Preto sa pohádala s rodinou."

Keď sa hostia usadili na svoje miesta, otvorili obálku. Presne na určenom mieste sedela žena, ktorú Croisset opísal. Nemohla si však spomenúť na žltú sviečku. Až neskôr si spomenula, že na oslavách narodenín sestrinej dcéry na stole videla štyri malé žlté sviečky. Domnievala sa, že k žiadnej hádke nedošlo.

Po skončení experimentu sa spýtala sestry: "Hádali ste sa kvôli sviečkam?" Sestra odpovedala: "Samozrejme. Pohádala som sa s manželom. Chcela som postaviť sviečky na tortu, ale nepodarilo sa mi to. Požiadala som ho o pomoc. Odsekol: "Daj mi pokoj, teraz mám inú prácu!" a tak sme sa pohádali...!"

Croisset tvrdil, že každý človek má rovnaké schopnosti ako on, iba u neho sa prejavujú silnejšie.